Zoznam bodov
Dovoľte mi, aby som sa znovu vrátil k tej prostote, k tej jednoduchosti Kristovho života, o ktorej sme už spolu toľkokrát uvažovali. Roky skrytého Pánovho života nemožno považovať za niečo bezvýznamné, ani iba za prípravu na tie, ktoré mali prísť neskôr — roky jeho verejného účinkovania. V roku 1928 som jasne pochopil, že Boh si želá, aby si kresťania brali príklad z celého Pánovho života. Osobitne som videl príklad jeho skrytého života, života bežnej práce uprostred ľudí: Pán chce, aby mnoho duší našlo svoju cestu práve v rokoch jeho tichého a nenápadného života. Poslúchať Božiu vôľu preto vždy znamená vyjsť z nášho egoizmu, v princípe to ale nemá byť dôvod na odtrhnutie sa od normálnych okolností života ľudí, ktorí s nami zdieľajú rovnaký stav, zamestnanie alebo spoločenské postavenie.
Snívam — a ten sen sa už stáva skutočnosťou — o zástupoch Božích detí, posväcujúcich sa vo svojom bežnom občianskom živote a zdieľajúcich túžby, predstavy a námahy spolu s ostatnými ľuďmi. Chcel by som im zakričať túto božskú pravdu: ak zotrvávate uprostred sveta, nie je to preto, že by na vás Boh zabudol, že by vás Pán nebol povolal. Pozval vás, aby ste pokračovali vo vykonávaní pozemských činností a v prežívaní úzkostí tohto sveta. Chce, aby ste vedeli, že vaše ľudské povolanie, vaše zamestnanie a vaše schopnosti nie sú vzdialené jeho božským plánom, ale že on sám ich posvätil ako najmilšiu obetu Otcovi.
Aby sme slúžili, slúžiť
Aby sme sa takto správali, a aby sme mohli posväcovať svoju prácu, je treba predovšetkým pracovať dobre, s ľudskou a nadprirodzenou poctivosťou. Chcel by som teraz ako protiklad pripomenúť jeden starý príbeh z apokryfných evanjelií: „Ježišov otec, ktorý bol tesárom, vyrábal jarmá a pluhy. Raz — pokračuje rozprávanie — si uňho objednal posteľ istý dobre situovaný človek. Ukázalo sa však, že jedna z bočných latiek bola kratšia než tá druhá, a Jozef nevedel, ako si s tým poradiť. Vtedy Dieťa Ježiš povedalo svojmu otcovi: ,Polož obe latky na zem a na jednom konci ich vyrovnaj!’ Jozef tak urobil. Vtedy sa Ježiš postavil z druhej strany, chytil kratšiu latku a natiahol ju tak, aby sa vyrovnala tej dlhšej. Jozef, jeho otec, s obdivom pozeral na tento zázrak a zasypal Dieťa objatiami a bozkami so slovami: ,Ó, aký som len šťastný, že mi Boh dal toto Dieťa’ (Evanjelium detstva (nesprávne pripisované sv. Tomášovi), z Apokryfných evanjelií)“.
Jozef by určite neďakoval Bohu z takýchto pohnútok: jeho práca nemohla byť takého druhu. Svätý Jozef nebol človekom jednoduchých a zázračných riešení, ale človekom vytrvalosti, úsilia a — keď bolo treba — dômyslu. Kresťan vie, že Boh robí zázraky: konal ich pred mnohými storočiami, pokračoval v tom i neskôr a koná ich aj dnes, pretože non est abbreviata manus Domini — Pánova ruka nie je prikrátka; a Božia moc sa nezmenšila (Iz 59, 1).
Zázraky sú prejavom spasiteľnej všemohúcnosti Boha, a nie prostriedkom na riešenie následkov našej vlastnej neschopnosti či na uľahčenie našej pohodlnosti. Zázrak, ktorý od vás Pán žiada, je vytrvalosť vo vašom kresťanskom a Božom povolaní, posväcovanie každodennej práce: zázrak premieňania každodennej prózy na poéziu, na hrdinský epos prostredníctvom lásky, ktorú do svojich bežných povinností vkladáte. Tam vás Boh očakáva a čaká, že budete ľuďmi so zmyslom pre zodpovednosť, s apoštolskou horlivosťou a odbornou zdatnosťou.
Preto vám ako heslo pre vašu prácu môžem odkázať toto: para servir, servir (Para servir, servir: Kto chce žiť zmysluplne, musí vedieť slúžiť druhým; respektíve i prevrátené chápanie tejto slovnej hry: ak má mať služba človeka nejakú hodnotu, človek musí za niečo stáť, niečo vedieť, byť v živote schopný niečoho hodnotného. V španielčine má tento slovný obrat celkom asi štyri významy. (pozn. prekl.)). Pretože na prvom mieste, ak chceme niečo urobiť, musíme to vedieť aj dotiahnuť do konca. Neverím v správnosť úmyslu človeka, ktorý sa neusiluje dosiahnuť potrebnú zdatnosť, aby dokázal adekvátne splniť úlohy, ktoré mu boli zverené. Nestačí iba chcieť konať dobro, treba aj vedieť ako na to. A ak naozaj budeme chcieť, táto túžba sa premení na snahu uplatniť primerané prostriedky a nechať veci s ľudskou dokonalosťou dotiahnuté do konca.
Avšak aj tá služba po ľudskej stránke, tá schopnosť, ktorú by sme mohli nazvať technickou, to zvládanie vlastnej profesie, by mala byť ešte doplnená črtou, ktorá bola základom pre prácu svätého Jozefa a ktorá by mala byť základom aj pre každého kresťana: je to duch služby, túžba pracovať, aby sme prispievali k dobru ostatných ľudí. Jozefova práca nebola činnosťou, ktorá by sledovala len vlastnú sebarealizáciu; hoci jeho činorodý život práce z neho iste vyformoval zrelú a výraznú osobnosť. Patriarcha pracoval s vedomím, že plní Božiu vôľu, a myslel pritom na dobro svojich drahých, Ježiša a Márie, ako aj dobro všetkých obyvateľov malého Nazareta.
Jozef bol pravdepodobne jedným z mála remeselníkov v Nazarete, ak nie jediným. Tesárom, podľa všetkého. No ako to zvykne chodiť v malých dedinkách, určite bol schopný robiť aj iné veci: dať do poriadku pokazený mlyn alebo opraviť škáry v streche pred príchodom zimy. Vďaka dobre vykonanej práci Jozef nepochybne pomohol mnohým ľuďom dostať sa z ťažkostí. Jeho profesionálne povolanie bolo prácou zameranou na službu a na to, ako spríjemniť život ostatným rodinám v dedine; službu, ktorú sprevádzal úsmev, láskavé slovo, poznámka vyslovená len tak mimochodom, no prinavracajúca vieru a radosť tým, čo o ne takmer prišli.
Nie je nič, čo by bolo cudzie Kristovmu záujmu. Keď sa na vec pozeráme s väčšou teologickou hĺbkou a neobmedzíme sa len na funkčnú klasifikáciu, nie je možné presne povedať, že existujú skutočnosti — či už dobré, vznešené, alebo indiferentné — ktoré by boli výlučne svetské, a to od chvíle, keď Božie slovo prebývalo medzi ľudskými synmi, cítilo hlad a smäd, pracovalo vlastnými rukami, poznalo priateľstvo a poslušnosť, zakúsilo bolesť i smrť. Lebo Boh chcel, aby v ňom prebývala všetka plnosť a aby skrze neho zmieril všetko so sebou, keď pre jeho krv na kríži priniesol pokoj všetkému, čo je na zemi aj čo je na nebi (Kol 1, 19-20).
Musíme milovať svet, prácu, všetky ľudské skutočnosti, pretože svet je dobrý. Bol to Adamov hriech, čo porušilo božskú harmóniu stvoreného; ale Boh Otec poslal svojho Jednorodeného Syna, aby ten pokoj znovu obnovil a aby sme my, jeho adoptívne deti, mohli vyslobodiť stvorenie z neporiadku a všetko zmieriť s Otcom.
Každá ľudská situácia je neopakovateľná, je plodom jedinečného povolania, ktoré sa má prežívať intenzívne, v duchu Kristovom. A tak, ak budeme takto kresťansky žiť medzi ľuďmi ako sme my, normálnym životom, ale v súlade s našou vierou, potom budeme Kristom prítomným medzi ľuďmi.
Dokument vytlačený z https://escriva.org/sk/book-subject/es-cristo-que-pasa/39056/ (12.11.2024)