208

No hoci je na tomto svete mnoho ľudí bojazlivých a ľahkovážnych, stále je veľa čestných, ktorí, hnaní vznešenou myšlienkou — i keď nie z nadprirodzeného dôvodu, lež z ľudskosti — čelia všetkým druhom strádaní a veľkodušne sa dávajú do služby druhým, pomáhajú im v ich utrpení a ťažkostiach. Veľmi si takých ľudí vážim, ba dokonca obdivujem húževnatosť tých, čo odhodlane pracujú pre nejaký ušľachtilý ideál. Avšak i napriek tomu si pokladám za povinnosť pripomenúť, že všetko, čo podnikáme, ak je to výlučne naším dielom, rodí sa so znamením pominuteľnosti. Popremýšľajte nad slovami Písma: „Potom som obrátil pozornosť na všetky svoje činy, aké kedy prevádzali moje ruky, a tiež na všetky námahy, ktoré som vynaložil pri ich prevádzaní. A hľa, všetko to bola márnosť a honba za vetrom, lebo z toho nebolo osohu pod slnkom“ (Kaz 2, 11).

Táto pominuteľnosť však nádej nedusí, naopak; keď uznáme malosť a riziká svetských iniciatív, potom zmienené úsilie otvorí cestu pravej nádeji, pozdvihujúcej všetko ľudské snaženie, a premení ho na miesto stretnutia sa s Bohom. A tak sa oná ľudská námaha rozsvieti večným svetlom, čo zaženie temnoty sklamaní. Ale ak si z dočasných plánov urobíme absolútnu métu a zo zreteľa odstránime náš večný príbytok a cieľ, pre ktorý sme boli stvorení — milovať a chváliť Pána a napokon ho vlastniť v nebi — aj tie najskvelejšie zámery sa môžu obrátiť na zradu a dokonca i na ponižovanie ľudí. Spomeňte si na známe úprimné zvolanie sv. Augustína, ktorý predtým, ako spoznal Pána, zakúsil toľko horkostí a hľadal šťastie mimo neho: „ Stvoril si nás pre seba, Pane, a nepokojné je naše srdce, dokiaľ nespočinie v tebe “ (Sv. Augustín, Vyznania, 1, 1, 1 (PL 32, 661). V ľudskom živote neexistuje nič tragickejšieho než sklamanie spôsobené stratenou nádejou alebo jej falšovaním, keď sa nádej prezentuje iba ako očakávanie, ktorého konečným cieľom nie je Láska, čo sýti bez nasýtenia.

Istota, že sa cítim byť Božím synom a že to viem — želám si, aby sa to isté stalo aj vám — ma napĺňa opravdivou nádejou, ktorá je síce cnosťou nadprirodzenou, no vliata do ľudských tvorov prispôsobí sa našej prirodzenosti a napokon je cnosťou veľmi ľudskou. Som šťastný pri pomyslení na nebo, ktoré dosiahneme, ak budeme verní až do konca; som šťastný pri pomyslení na blaženosť, ku ktorej dospejeme, quoniam bonus (Ž 105, 1), lebo môj Pán je dobrý a jeho milosrdenstvo trvá naveky. Toto presvedčenie mi pomáha chápať, že iba to, čo je poznamenané Božou stopou, nesie nezmazateľné znamenie večnosti a hodnota takej veci je nepominuteľná. Preto ma nádej neoddeľuje od vecí tohto sveta, ale približuje ma k nim novým, kresťanským spôsobom, ktorý sa vo všetkom snaží nachádzať vzťah padlého ľudstva s Bohom Stvoriteľom a Bohom Vykupiteľom.

Zoznam citácií zo Svätého Písma
Tento bod v inom jazyku