234

Cvičiť sa v láske

Bol by veľmi naivný ten, kto by si predstavoval, že nároky kresťanskej lásky sa plnia ľahko. Niečo úplne iného vidíme v každodennej realite a bohužiaľ, dokonca i v prostredí Cirkvi. Keby nás láska nezaväzovala k mlčaniu, hocikto by mohol zoširoka rozprávať o rozdeleniach, útokoch, nespravodlivosti, donášaní a úkladoch. Musíme to jednoducho pripustiť, snažiť sa z našej strany o nápravu a túto snahu premeniť na osobné úsilie nikoho neraniť, k nikomu sa nesprávať zle a dokázať naprávať bez toho, žeby sme pritom niekoho ponížili.

Nie je to nič nového. Iba niekoľko rokov po Kristovom Nanebovstúpení, keď ešte pôsobili takmer všetci apoštoli a všeobecne panovala vrúcna viera a nádej, začalo mnoho ľudí schádzať z pravej cesty a nežilo Majstrovu lásku.

„Veď keď je medzi vami žiarlivosť a svár — píše sv. Pavol v liste Korinťanom — to nie ste telesní a nežijete len po ľudsky? Keď jeden hovorí: ‚Ja som Pavlov‘, a druhý: ‚Ja som Apollov‘, či nie ste ľudia (1 Kor 3, 3—4), ktorí nechápu, že Kristus prišiel, aby podobné rozdiely odstránil? Veď čože je Apollo? A čo Pavol? Služobníci, prostredníctvom ktorých ste uverili, a každý taký, ako mu dal Pán“(1 Kor 3, 5).

Apoštol však nezavrhuje rozdielnosť: každý má od Boha svoj vlastný dar, jeden tak, druhý inak (Porov. 1 Kor 7, 7). No tieto rozličné dary musia slúžiť dobru Cirkvi. Chcel by som teraz poprosiť Pána — ak chcete, môžete sa pridať k mojej modlitbe — nech nedopustí, aby nedostatok lásky zasieval v Cirkvi a v ľuďoch svoj kúkoľ. Láska je soľou kresťanského apoštolátu, a ak soľ stratí chuť, ako sa potom budeme môcť postaviť pred svet a so vztýčenou hlavou vysvetľovať, že tu je Kristus?

Tento bod v inom jazyku