Zoznam bodov
Manželstvo nie je pre kresťana iba jednoduchou sociálnou inštitúciou, či ešte menej liekom na ľudské slabosti. Je to ozajstné nadprirodzené povolanie. Svätý Pavol ho nazýva Sacramentum magnum — veľká sviatosť v Kristovi a v Cirkvi (Porov. Ef 5, 32); a zároveň a neoddeliteľne je to i trvalá zmluva, ktorou sa muž a žena zaväzujú navždy, pretože —či už chceme alebo nie — Ježiš Kristus ustanovil manželstvo ako nerozlučné: je to svätý znak, ktorý posväcuje; je to Ježišovo pôsobenie, ktoré napĺňa dušu muža a ženy a pozýva ich nasledovať ho, a premeniť celý manželský život na božskú cestu po zemi.
Manželia sú povolaní posväcovať svoje manželstvo i seba samých v tomto zväzku; dopustili by sa vážneho omylu, keby svoj duchovný život praktizovali výlučne mimo domova, alebo ako niečo, čo sa ho len okrajovo týka. Rodinný život, manželské vzťahy, starostlivosť o deti a ich výchovu, úsilie o ekonomické zabezpečenie rodiny a zlepšenie jej finančného postavenia, styk s inými ľuďmi tvoriacich ich spoločenský okruh — to všetko sú bežné ľudské okolnosti, ktoré majú kresťanskí manželia pozdvihovať do nadprirodzenej roviny.
Ich viera a nádej by sa mali prejavovať v trpezlivosti, s akou prekonávajú veľké alebo malé problémy, vyskytujúce sa v každej domácnosti, a v radostnom a vytrvalom plnení si svojich povinností. Takýmto spôsobom potom všetko naplní láska a ona ich aj privedie k tomu, že sa budú deliť o radosti i prípadné bolesti, že sa budú vedieť usmievať a zabúdať na svoje starosti, že budú žiť pre druhých, že sa budú vzájomne počúvať a budú počúvať aj svoje deti, ukazujúc im tak, že ich skutočne milujú a rozumejú im. Prenesú sa cez drobné bezdôvodné škriepky, ktoré by sa sebectvom mohli stať horami a dokážu vložiť veľkú lásku do malých vecí, spoluutvárajúcich každodenné spolužitie.
A o to predsa ide — deň čo deň posväcovať svoj domov a s láskou vytvárať pravú rodinnú atmosféru. Posväcovanie každého dňa od nás vyžaduje praktizovanie mnohých kresťanských cností: na prvom mieste teologálnych: vieru, nádej, lásku; a potom aj všetky ostatné: rozvážnosť, vernosť, úprimnosť, pokoru, usilovnosť, radosť… Keď máme hovoriť o manželstve a o manželskom živote, je potrebné začať s jasným výkladom toho, čo znamená manželská láska.
Keď svätý Matúš opisuje tieto scény v svojom evanjeliu, neustále zdôrazňuje vernosť Jozefa, ktorý bez váhania plní Božie príkazy, aj keď sa mu ich zmysel niekedy môže zdať nejasný alebo ich súvislosť s ostatnými Božími plánmi skrytá.
Cirkevní Otcovia a duchovní autori pri mnohých príležitostiach vyzdvihujú túto pevnosť Jozefovej viery. Nadväzujúc na slová anjela, ktorý mu prikázal utiecť pred Herodesom a nájsť útočište v Egypte (Porov. Mt 2, 13), svätý Ján Zlatoústy píše: „Keď to Jozef počul, nepohoršil sa a nepovedal: ,To vyzerá ako nejaká záhada. Veď ty sám si nám dal pred časom vedieť, že on má spasiť svoj ľud, a teraz nie je schopný zachrániť ani seba samého, ba dokonca musíme utekať, vydať sa na dlhú cestu, trpieť vyhnanstvo — čo predsa protirečí tvojmu sľubu.’ Jozef neuvažuje takýmto spôsobom, pretože je mužom verným. Ani sa nepýta na čas návratu, napriek tomu, že ho anjel nechal neurčený, iba čo mu povedal: ,Budeš tam — v Egypte — , kým ti nedám vedieť.’ Napriek všetkému nevyslovuje námietky, ale poslúchne a uverí, a s radosťou znáša všetky skúšky (Sv. Ján Zlatoústy, In Matthaeum homiliae, 8,3 (PG 57, 85))“.
Jozefova viera neochabuje a jeho poslušnosť je vždy dôsledná a rýchla. Aby sme lepšie pochopili ponaučenie, ktoré nám tu svätý Patriarcha dáva, je dobré, keď si uvedomíme, že jeho viera je aktívna a že jeho poddajnosť nie je vyjadrením poslušnosti človeka, ktorý sa len necháva unášať behom udalostí. Kresťanská viera je totiž v úplnom protiklade s konformizmom či nedostatkom vnútornej aktivity a energie.
Jozef sa bezvýhradne odovzdal to Božích rúk, no nikdy neprestal udalosti zvažovať, a tak mohol od Pána získať taký stupeň pochopenia Božích diel, ktorý je onou pravou múdrosťou. Takto sa postupne naučil, že nadprirodzené zámery nesú v sebe Božiu logiku, ktorá je niekedy v úplnom protiklade s ľudskými plánmi.
V rozličných okolnostiach svojho života neprestáva Patriarcha rozmýšľať, ani sa nevzdáva svojej zodpovednosti. Naopak, do služby viery zapája celú svoju ľudskú skúsenosť. Pri návrate z Egypta, keď sa dopočul, že v Judei kraľuje Archelaus namiesto svojho otca Herodesa, bál sa ta ísť (Mt 2, 22). Naučil sa pohybovať v rámci Božieho plánu a ako potvrdenie, že Boh skutočne chce to, čo Jozef tuší, dostáva pokyn odobrať sa do Galiley.
Takáto bola teda viera svätého Jozefa: bezvýhradná, plná dôvery, celistvá, prejavená v účinnom odovzdaní sa do Božej vôle a v inteligentnej poslušnosti. A, spolu s vierou, prichádza láska. Jeho viera sa spája s láskou, a to s láskou k Bohu, ktorý plní sľuby dané Abrahámovi, Jakubovi, Mojžišovi; s nežnou láskou ženícha k Márii a s otcovskou nehou k Ježišovi. Viera a láska v nádeji na veľké poslanie, ktoré Boh práve na svete začínal, pričom si poslúžil aj ním, tesárom z Galiley: poslanie vykúpenia ľudí.
Viera, láska, nádej, — to sú základné piliere života svätého Jozefa, ako aj kresťanského života vôbec. Oddanosť svätého Jozefa je akoby utkaná z vernej lásky, z láskyplnej viery a z dôverujúcej nádeje. Preto je jeho sviatok dobrou príležitosťou na to, aby sme si všetci obnovili svoju oddanosť kresťanskému povolaniu, ktoré Pán každému z nás udelil.
Keď človek úprimne túži žiť z viery, lásky a nádeje, potom obnovenie oddanosti neznamená, že by sa vracal k niečomu, čo bolo zanedbané. Ak máme vieru, lásku a nádej, obnovenie znamená — napriek osobným chybám, pádom a slabostiam — zotrvávať v Božích rukách: je potvrdením cesty vernosti. Obnovenie oddanosti, opakujem, je obnovením vernosti tomu, čo od nás chce Pán: milovať skutkami.
Láska má nevyhnutne aj svoje charakteristické prejavy. Niekedy sa o láske hovorí, akoby bola len podnetom na vlastné sebauspokojenie alebo jednoduchým prostriedkom, ako sebecky doplniť vlastnú osobnosť. Nie je to tak: pravá láska znamená vyjsť zo seba samého, odovzdať sa. Láska so sebou prináša radosť, ale je to radosť, ktorá má korene v podobe kríža. Dokiaľ sme na tejto zemi a ešte sme nedosiahli plnosť budúceho života, pravá láska nemôže existovať bez zakúšania obety a bolesti. Bolesť, ktorú si možno vychutnávať, ktorá je príjemná, ktorá je zdrojom vnútornej radosti, no zároveň bolesť skutočná, pretože predpokladá porážku vlastného egoizmu a prijatie lásky ako normy všetkých a každého jedného z našich skutkov.
Už sme o tejto téme hovorili dosť pri iných príležitostiach, no dovoľte mi znovu nástojiť na prirodzenosti a jednoduchosti života svätého Jozefa, ktorý sa nijako neodďaľoval od svojich krajanov a ani vo vzťahu k nim nestaval nijaké zbytočné bariéry.
Preto — hoci by to snáď bolo v niektorých momentoch alebo situáciách vhodné — obvykle nerád hovorím o katolíckych robotníkoch, katolíckych inžinieroch, katolíckych lekároch atď., ako keby šlo o nejakú triedu v rámci daného rodu, a ako keby katolíci tvorili akúsi skupinku oddelenú od ostatných, vytvárajúcu dojem, že medzi kresťanmi a zvyškom ľudstva existuje nejaká priepasť. Hoci rešpektujem opačný názor, aj tak si myslím, že je oveľa vhodnejšie hovoriť o robotníkoch, ktorí sú katolíkmi, alebo o katolíkoch, ktorí sú robotníkmi; o inžinieroch, ktorí sú katolíkmi, alebo o katolíkoch, ktorí sú inžiniermi. Pretože veriaci človek, ktorý vykonáva duševnú, odbornú alebo manuálnu prácu, je a cíti sa byť spojený s ostatnými, je rovnaký ako oni, s tými istými právami a povinnosťami, s tou istou túžbou zlepšovať sa, s tou istou snahou čeliť spoločným problémom a nachádzať ich riešenia.
Katolík s týmito predpokladmi bude vedieť premieňať svoj každodenný život na svedectvo viery, nádeje a lásky, svedectvo prosté a normálne, bez potreby okázalých prejavov, poukazujúc tak jednotou svojho života na dôležitosť stálej prítomnosti Cirkvi vo svete, keďže všetci katolíci sú sami Cirkvou, a plnoprávnymi členmi jediného Božieho ľudu.
Vstúpili sme do Pôstneho obdobia: času pokánia, očisty, obrátenia. Nie je to ľahká úloha. Kresťanstvo nie je pohodlnou cestou: nestačí len byť v Cirkvi a nechať, nech roky plynú. V našom živote, v živote nás kresťanov je prvé obrátenie — tá jedinečná chvíľa, na ktorú každý spomína a v ktorej sa nám jasne ukáže všetko, čo od nás Pán žiada — veľmi dôležité. No ešte dôležitejšie a náročnejšie sú obrátenia, ktoré nasledujú po tom prvom. A ak chceme uľahčiť pôsobenie Božej milosti v týchto nasledujúcich obráteniach, je treba si zachovať dušu mladú, vzývať Pána, vedieť počúvať a odhaľovať, čo je zlé, prosiť o prepáčenie.
Invocabit me et ego exaudiam eum — Keď ku mne zavolá, ja ho vyslyším (Úvodný spev svätej omše: Ž 9190, 15) — čítame v liturgii dnešnej nedele. Zamyslime sa nad tým, akým nádherným spôsobom sa o nás Boh stará, ako je vždy ochotný počúvať nás, a v každej chvíli pozorný pre slovo človeka. Kedykoľvek, no predovšetkým teraz, keď je naše srdce dobre pripravené a rozhodnuté očistiť sa, nás počúva a nepohrdne srdcom skrúšeným a poníženým (Úvodný spev svätej omše: Ž 5150, 19).
Pán nás počúva, aby zasiahol a aby vstúpil do nášho života, aby nás oslobodil od zla a naplnil dobrom. Eripiam eum et glorificabo eum, zachránim ho i oslávim (Ž 9190, 15), hovorí Pán o človekovi. Máme teda nádej na slávu a — ako už veľakrát predtým — stojíme na začiatku onej vnútornej cesty, ktorou je duchovný život. Nádej na oslávenie upevňuje našu vieru a roznecuje našu lásku. Tri božské cnosti, ktoré nás pripodobňujú nášmu Bohu Otcovi, sa začínajú rozvíjať.
Akým lepším spôsobom by sme teda mohli začať Pôstne obdobie než obnovením si viery, nádeje a lásky, ktoré sú zdrojom ducha pokánia a túžby po očistení? Pôst nie je len príležitosťou na zintenzívnenie našich vonkajších skutkov umŕtvovania: ak by sme si mysleli, že ide iba o to, úplne by nám unikol hlboký zmysel umŕtvovania v kresťanskom živote, pretože tieto vonkajšie prejavy sú — opakujem — až ovocím viery, nádeje a lásky.
Dokument vytlačený z https://escriva.org/sk/book-subject/es-cristo-que-pasa/39052/ (04.12.2024)