6
Druhým nepriateľom, píše svätý Ján, je žiadostivosť očí, prvotná chamtivosť, ktorá nám dovoľuje oceňovať len to, čoho sa môžeme dotknúť. Oči akoby prilepené k časným veciam sú očami neschopnými objavovať nadprirodzené skutočnosti. Slová Svätého písma sa teda môžu vzťahovať na prehnanú túžbu po pozemských dobrách, ale aj na deformáciu, ktorá nás núti dívať sa na všetko okolo — na druhých ľudí, na životné podmienky nášho života i našej doby — čisto ľudským pohľadom.
Oči duše sa otupia; rozum sa považuje za schopný všetko pochopiť a vystačiť si aj bez Boha. Je to jemné pokušenie, odvolávajúce sa na dôstojnosť ľudského rozumu, ktorý náš nebeský Otec Boh dal človeku, aby ho spoznával a miloval slobodne. Zmietaný týmto pokušením, rozum sa považuje za stred vesmíru a opäť sa opája oným budete ako Boh (Gn 3, 5), a plný lásky k sebe sa odvracia od Božej lásky.
Týmto spôsobom môžeme ľahko padnúť do rúk tretieho nepriateľa: pýchy života, superbia vitae. Nejde pri tom len o prchavé myšlienky márnivosti alebo egoizmu, ale o celkovú povýšenosť. Neklamme sa. Je to najhoršie zlo a pôvod všetkých bludných ciest. Neustále musíme bojovať proti pýche, lebo nie nadarmo ktosi výstižne poznamenal, že táto vášeň zomiera až deň po smrti každého človeka. Je to nadradenosť farizeja, ktorého Boh nemôže ospravedlniť, pretože v ňom naráža na bariéru jeho sebestačnosti. Je to arogancia, ktorá vedie k pohŕdaniu inými ľuďmi, k ich ovládaniu a k zlému zaobchádzaniu s nimi; lebo ak príde pýcha, príde aj hanba (Prís 11, 2).
Dokument vytlačený z https://escriva.org/sk/es-cristo-que-pasa/6/ (11.12.2024)