Sloboda, Boží dar
Často pripomínam onú dojemnú scénu z Evanjelia, kde je Ježiš v Petrovej loďke a odtiaľ hovorí k ľuďom. Množstvo, ktoré ho nasledovalo, v ňom roznietilo starosť o duše, ktorá stravuje jeho srdce a Božský Učiteľ chce, aby aj jeho učeníci zdieľali jeho horlivosť. Keď im povedal, aby zatiahli na hlbinu, — duc in altum! — navrhuje Petrovi, aby spustil siete na lov.
Nechcem sa teraz pristavovať pri detailoch tých chvíľ, takých poučných, iba chcem, aby sme sa zamysleli nad reakciou prvého medzi Apoštolmi, keď sa stáva svedkom zázraku: „Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny.“ (Lk 5, 8). Scéna, ktorá — a o tom nepochybujem — dokonale vystihuje osobnú situáciu každého z nás. No uisťujem vás, že hoci som sa vo svojom živote stretol s toľkými zázrakmi Božej milosti, účinkujúcej prostredníctvom ľudských rúk, chce sa mi čím ďalej, tým viac volať: „Pane, neodchádzaj odo mňa, lebo bez teba nemôžem urobiť nič dobrého.“
Azda práve preto veľmi dobre rozumiem slovám biskupa z Hippony, znejúcim ako nádherný spev na oslavu slobody: „ Boh, ktorý ťa stvoril bez teba, ťa bez teba nespasí, “ (Sv. Augustín, Sermo CLXIX, 13 (PL 38, 923) pretože všetci, ty aj ja, máme sklon k žalostnému nešťastiu vystúpiť proti Bohu, odmietnuť ho — azda svojimi skutkami — a dokonca volať: „Nechceme, aby tento nad nami kraľoval.“ (Lk 19, 14).
Zvoliť si život
S vďačnosťou, pretože si uvedomujeme šťastie, ku ktorému sme boli povolaní, prijímame skutočnosť, že všetky stvorenia boli vytvorené z ničoho Bohom a pre Boha: ako rozumné, čiže ľudia, hoci tak často tento rozum strácame; a ako nerozumné, ktoré sa pohybujú po povrchu zeme, sídlia v jeho hlbinách, či brázdia modrú šíravu neba; niektoré dokonca hľadia priamo k slnku. No vo všetkej tej nádhernej rôznorodosti iba my, ľudia — nechcem tu hovoriť o anjeloch — sa môžeme spojiť so Stvoriteľom, pretože máme slobodu: môžeme Pánovi vzdávať, ale mu aj upierať slávu, ktorá mu ako Tvorcovi všetkého, čo existuje, patrí.
Práve v tejto možnosti tkvie istá nevyjasnenosť, šerosvit ľudskej slobody. Pán, pretože nás vrúcne miluje, nás pozýva a povzbudzuje k tomu, aby sme si vybrali dobro: „Hľa, dnes som predložil pred teba život i šťastie a smrť i nešťastie a prikazujem ti, aby si miloval Pána, svojho Boha, kráčal po jeho cestách a zachovával jeho príkazy, ustanovenia a nariadenia. Potom budeš žiť… vyvoľ si život, aby si zostal nažive.“ (Dt 30, 15—16. 19).
Zamysli sa teraz — aj ja si chcem spytovať svedomie — či zotrvávaš, pevne a nemenne, pri tvojej voľbe Života. Či na láskavý Boží hlas, ktorý ťa povzbudzuje ku svätosti, odpovedáš slobodným áno. Obráťme svoj pohľad späť na nášho Ježiša, a pozrime sa na to, ako kázal ľuďom po palestínskych mestách a dedinách. Nechce sa vnucovať. „Ak chceš byť dokonalý…“ (Mt 19, 21)vraví bohatému mladíkovi. On odmietol túto jemne vyslovenú radu a ako sa píše v Evanjeliu, abiit tristis (Mt 19, 22), odišiel smutný. Preto ho niekedy nazývam smutným vtáčikom: stratil radosť, lebo odmietol odovzdať svoju slobodu Bohu.
Zamyslime sa teraz nad vznešenou chvíľou, keď archanjel Gabriel zvestuje Panne Márii rozhodnutie Najvyššieho. Naša Matka počúva a pýta sa, aby lepšie porozumela tomu, čo od nej Pán žiada; a potom nasleduje jej rozhodná odpoveď: fiat (Lk 1, 38) — nech sa mi stane podľa tvojho slova — ovocie tej najvyššej slobody: slobody rozhodnúť sa pre Boha.
Všetkými tajomstvami našej katolíckej viery sa nesie tento hymnus slobody. Najsvätejšia Trojica vyslobodzuje z ničoty svet a človeka, v nehatenom toku lásky. Slovo zostupuje z neba a berie na seba naše telo s veľkolepou pečaťou slobody v podriadenosti: „Hľa, prichádzam — vo zvitku knihy je napísané o mne —, aby som plnil tvoju vôľu, Bože.“ (Hebr 10, 7). Keď prišla hodina určená Bohom a ľudstvo malo byť vykúpené z otroctva hriechu, vidíme Ježiša Krista v Getsemanskej záhrade, ako bolestne trpí, pričom mu pot stekal na zem ako kvapky krvi (Lk 22, 44), ako dobrovoľne a odovzdane prijíma obeť, ktorú Otec od neho žiada: „ako baránka viedli ho na zabitie a ako ovcu, čo onemie pred svojím strihačom.“ (Iz 53, 7). Už predtým to oznámil svojim drahým v jednom z rozhovorov, do ktorých vlial celé svoje srdce, aby tí, čo ho milujú, spoznali, že On je Cesta — že iná nejestvuje — ako sa priblížiť k Otcovi: „Otec ma preto miluje, že ja dávam svoj život a zasa si ho vezmem. Nik mi ho neberie, ja ho dávam sám od seba. Mám moc dať ho a mám moc zasa si ho vziať.“ (Jn 10, 17—18).
Zmysel slobody
Nikdy nebudeme schopní pochopiť slobodu Ježiša Krista, tak nesmiernu a nekonečnú ako jeho láska. Avšak drahocenný poklad jeho veľkomyseľnej obety by nás mal viesť k zamysleniu. Prečo si mi ponechal, môj Pane, privilégium, vďaka ktorému som schopný nasledovať tvoje kroky, no tiež ťa urážať? Tak prichádzame k úvahe o správnom využití slobody — keď je zameraná na dobro; a o jej pomýlenom smerovaní, keď človek s touto schopnosťou na Boha zabudne a odlúči sa od zvrchovanej Lásky. Osobná sloboda — ktorú hájim a vždy budem hájiť zo všetkých síl — ma vedie k tomu, aby som sa s presvedčenou istotou, no zároveň vedomý si svojej vlastnej slabosti, pýtal: Čo odo mňa, Pane, očakávaš, aby som to mohol slobodne vykonať?
Na to nám odpovedá sám Kristus: veritas liberabit vos (Jn 8, 32), pravda vás oslobodí. Aká je tá nádherná pravda, ktorá v našom živote začína a dovršuje cestu slobody? Zhrniem vám to, s radosťou a istotou vychádzajúcich zo vzťahu medzi Bohom a jeho stvoreniami: je to poznanie, že sme vyšli z Božích rúk, že v nás našla zaľúbenie Svätá Trojica, že sme deťmi takého úžasného Otca. Prosím nášho Pána, aby sme si to konečne uvedomili a aby sme sa z toho dennodenne radovali; potom budeme konať ako slobodní ľudia. Nezabúdajte, že ten, kto si neuvedomuje, že je Božím synom, nepozná tú najhlbšiu pravdu o sebe a v jeho správaní chýba sebaovládanie a disciplína vlastná ľuďom, ktorí milujú Boha nadovšetko.
Mali by ste vedieť, že na to, aby sme získali nebo, musíme sa usilovať dobrovoľne, s plným a vytrvalým odhodlaním. No sloboda sama osebe nestačí: potrebuje svoju Polárku, potrebuje sprievodcu. „ Nie je možné, aby duša kráčala sama, bez niekoho, kto ju vedie. Preto bol oslobodený, aby mal za kráľa Krista, ktorého jarmo je príjemné a bremeno ľahké,(Mt 11, 30) a nie diabla, ktorého kráľovstvo ťaží. “ (Origenes, Commentarii in Epistolam ad Romanos, 5, 6 (PG 14, 1034—1035).
Zavrhnite omyl tých, čo sa uspokojujú so smutným pokrikovaním: sloboda, sloboda! V tomto volaní sa často skrýva tragická závislosť, pretože voľba, ktorá dáva prednosť omylu, neoslobodzuje; jediný, kto nás oslobodzuje, je Kristus (Gal 5, 1), lebo iba On je Cesta, Pravda a Život (Jn, 14, 6).
Ešte raz si v Božej prítomnosti položme otázku: Pane, načo si nám dal túto moc? Prečo si do nás vložil schopnosť vyvoliť si ťa alebo ťa odmietnuť? Ty iste chceš, aby sme túto možnosť využili správne. Pane, čo chceš, aby som urobil? (Porov. Sk, 9, 6). A vypočujeme si jasnú a presnú odpoveď: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou.“ (Mt 22, 37).
Vidíte? Sloboda nadobúda svoj skutočný zmysel, iba ak slúži pravde, ktorá oslobodzuje, keď sa stravuje hľadaním nekonečnej Božej Lásky, uvoľňujúcej nás zo všetkých našich závislostí. Každým dňom viac túžim na plné hrdlo zvestovať tento nesmierny poklad kresťanstva: „účasť na slobode a sláve Božích detí!“ (Rim 8, 21).Tam smeruje dobrá vôľa, ktorá nás učí usilovať sa o „ dobro, potom, čo sme ho odlíšili od zla. “(Sv. Maxim Vyznavač, Capita de charitate, 2, 32 (PG 90, 995).
Bol by som rád, keby ste sa zamysleli nad jednou základnou vecou — a tou je zodpovednosť nášho svedomia. Nikto nemôže rozhodovať za nás: tam sa nachádza najvyšší stupeň ľudskej dôstojnosti, „ aby totiž ľudia skrze vlastné úsilie a nie skrze druhých smerovali k dobru. “ (Sv. Tomáš Akvinský, Super Epistolas S. Pauli lectura. Ad Romanos, cap. II., lect III., 217. Torino, Marrietti 1953). Mnohí z nás sme po rodičoch zdedili katolícku vieru a odkedy sme ako novorodenci prijali krst, vďaka Božej milosti sa v našej duši začal rozvíjať nadprirodzený život. Avšak v priebehu toho nášho a dokonca i v priebehu každého dňa si musíme znovu obnovovať rozhodnutie milovať Boha nadovšetko. „ Je kresťan, skutočný kresťan ten, kto sa podrobuje vláde jediného Božieho Slova, “ (Origenes, Contra Celsum, 8, 36 (PG 11, 1571) bez kladenia podmienok tejto poslušnosti, pripravený odolávať pokušeniam diabla rovnako ako Kristus: „Pánovi, svojmu Bohu, sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť.“ (Mt 4, 10).
Sloboda a odovzdanosť
Božia láska je žiarlivá; neuspokojí sa, keď jej vyjdeme v ústrety s nejakými podmienkami: netrpezlivo očakáva, že sa úplne odovzdáme, že si vo svojom srdci neponecháme nijaké tmavé zákutia, kam by nedosiahlo potešenie a radosť z nadprirodzených darov. Možno si pomyslíte, že odpovedať áno na túto výlučnú Lásku by znamenalo stratiť slobodu.
S pomocou a svetlom od Pána, ktorý vedie našu chvíľu modlitby dúfam, že táto téma sa pre vás aj pre mňa stane ešte viac konkrétnejšou. Každý už niekedy zažil, že služba Kristovi so sebou prináša bolesť a únavu. Popierať túto skutočnosť by znamenalo, že sme sa s Bohom nikdy nestretli. Milujúca duša vie, že ak táto bolesť príde, je to iba dojem, ktorý rýchlo pominie, lebo čoskoro zistí, že jarmo je príjemné a bremeno ľahké, pretože ho nesie On na svojich pleciach tak, ako na seba vzal drevo kríža, keď bolo v hre naše večné šťastie (Mt 11, 30). No existujú ľudia, ktorí to nechápu, ktorí sa búria proti Stvoriteľovi — je to vzbura bezmocná, úbohá a smutná; ľudia, ktorí slepo opakujú daromný nárek, zachytený v žalme: „Rozbime ich okovy a ich jarmo zhoďme zo seba!“ (Ž 2, 3). Odmietajú plniť, ticho a hrdinsky, prirodzene, bez lesku a nariekania každodenné tvrdé úlohy. Nechápu, že Božia vôľa, hoci sa prejavuje bolesťou a zraňujúcou náročnosťou, je totožná so slobodou nachádzajúcou sa iba v Bohu a jeho zámeroch.
Sú ľudia, ktorí sa chcú svojou slobodou zabarikádovať. Moja sloboda, moja sloboda! Majú ju, no nevyužívajú ju; túžobne na ňu hľadia a vo svojom úbohom chápaní si z nej robia hlinenú modlu. To má byť sloboda? To, že darovaný poklad využívajú bez vážnejšieho záväzku, ktorý by usmernil celú ich existenciu? Také správanie odporuje základnému poriadku, ušľachtilosti ľudskej osoby. Chýba smer, jasná cesta, ktorá by viedla naše kroky po tejto zemi. Takíto ľudia — určite ste sa s nimi stretli, rovnako ako ja — sa nechávajú vláčiť detinskou pýchou, sebeckou domýšľavosťou, zmyselnosťou.
Ich sloboda sa ukáže byť neplodnou, alebo rodí len smiešne a pokrútené plody, a to aj z ľudského hľadiska. Ten, kto si úplne slobodne nezvolí správnu normu pre svoje počínanie, skôr či neskôr bude ovládaný inými, bude žiť v ľahostajnosti — ako príživník, podriadený tomu, k čomu ho určia iní. Dovolí sebou zmietať akémukoľvek vetru a vždy zaňho rozhodnú druhí. „Sú oblakmi bez vody, ktoré vietor sem—tam preháňa, jesenné stromy bez ovocia, dvakrát mŕtve a vykorenené,“ (Júd, 12) hoci sa skrývajú v neustálom táraní a výhovorkách, ktorými sa snažia zastrieť nedostatok charakteru, odvahy a poctivosti.
Nikto ma k ničomu nedonúti!, tvrdohlavo opakujú. Naozaj nikto? Takú klamlivú slobodu, čo sa neodvažuje zodpovedne niesť následky osobných dobrovoľných činov, takú môže mať každý. Tam, kde nie je Božia láska, tam nie je ani zodpovedné využívanie slobody; tam — aj napriek všetkému zdaniu — je všetko iba nútením. Človek váhavý a nerozhodný je ako plastelína vydaná napospas okolnostiam, hocikto ju modeluje podľa svojho rozmaru; sú to predovšetkým vášne a tie najhoršie, hriechom porušené prirodzené sklony.
Spomeňte si na podobenstvo o talentoch. Sluha, ktorý dostal jeden talent, ho tak ako jeho kolegovia mohol dobre využiť a postarať sa, aby priniesol úžitok, zúročiac pritom schopnosti, ktoré mal. A nad čím uvažuje? Starosti mu robí strach, že oň príde. Dobre. Ale potom? Zahrabe ho! (Mt 25, 18). A tak talent neprinesie žiaden úžitok.
Nezabudnime na tento prípad chorobného strachu čestne využiť schopnosť pracovať, inteligenciu, vôľu, celého človeka. Zakopem talent do zeme, vraví si nešťastník, no moja sloboda zostane v bezpečí. Nie. Sloboda sa zdegradovala na niečo veľmi hmotného, na niečo suchého a vyprahnutého. Rozhodol sa a vybral si, pretože nemal inú možnosť ako urobiť to, no zvolil si zle.
Nie je nič falošnejšieho, ako keď kladieme slobodu do rozporu s odovzdanosťou, pretože odovzdanosť vyvstáva práve ako dôsledok slobody. Keď sa matka obetuje z lásky k deťom, vybrala si a v miere tejto lásky sa prejaví aj jej sloboda. Ak je táto láska veľká, sloboda bude plodná a dobro detí bude pochádzať z nej, z tejto požehnanej skutočnosti, predpokladajúcej odovzdanosť — a bude pochádzať z tej požehnanej odovzdanosti, ktorá je vlastne slobodou.
Možno sa ma spýtate: Keď dosiahneme to, čo z celej duše milujeme, už nehľadáme ďalej. Znamená to teda, že sloboda zmizla? Uisťujem vás, že práve vtedy je účinnejšia než kedykoľvek predtým, pretože láska sa neuspokojí iba s rutinným plnením povinností, ani nepozná nechuť či apatiu. Milovať znamená začať každý deň znova slúžiť skutkami lásky.
Chcel by som, aby ste si to dobre zapamätali, a preto znovu zdôrazňujem, že sloboda a odovzdanosť si neprotirečia; naopak, vzájomne sa podopierajú. Sloboda sa môže odovzdať iba z lásky, iný dôvod jej odovzdania jednoducho nechápem. Nie je to iba viac či menej výstižná slovná hračka: pri dobrovoľnom odovzdávaní sa v každom okamihu obnovuje sloboda lásku a obnoviť sa znamená byť stále mladý, veľkorysý, schopný veľkých ideálov i veľkých obetí. Spomínam si, ako veľmi ma potešilo, keď som sa dozvedel, že po portugalsky sa mladým hovorí os novos. A takí naozaj sú. Vravím vám to preto, lebo som už dosť starý, no keď sa pri oltári modlím k Bohu, ktorý ma napĺňa radosťou i plesaním (Ž 43, 4), cítim sa byť mladým a viem, že sa nikdy nebudem považovať za starého, pretože ak zostanem svojmu Bohu stále verný, Láska ma bude neprestajne oživovať: „preto sa ti mladosť obnovuje ako orlovi.“ (Ž 103, 5).
Pre lásku k slobode sa zaväzujeme. Jedine pýcha robí z týchto záväzkov ťažkú reťaz. Skutočná pokora, ktorej nás učí ten, čo je tichý a pokorný srdcom, nám ukazuje, že jeho jarmo je príjemné a jeho bremeno ľahké (Mt 11, 29—30): týmto jarmom je sloboda, týmto jarmom je láska, týmto jarmom je jednota, týmto jarmom je život, ktorý nám On vykúpil na kríži.
Sloboda svedomia
Ako počas tých rokov môjho kňazského pôsobenia kážem, vlastne skôr kričím o láske k osobnej slobode, pozorujem u niektorých istú nedôveru, ani čo by sa domnievali, že obrana slobody by mohla predstavovať potenciálne nebezpečenstvo pre našu vieru. Všetci malomyseľní sa môžu upokojiť, pretože tým jediným, čo vieru ohrozuje, je mylné pojatie slobody — ako slobody bezcieľnej, bezzásadovej, bezprávnej, nezodpovednej, jedným slovom: samopaš. Bohužiaľ, niektorí ľudia práve za takúto slobodu bojujú; a podobné požiadavky sú už naozaj útokom proti viere.
Z tohto dôvodu sa nedá ani tak úplne hovoriť o slobode svedomia, lebo by to znamenalo hodnotiť ako mravne dobrý aj fakt, že človek zavrhne Boha. Už sme si povedali, že sa môžeme postaviť proti vykupiteľským zámerom Pána; môžeme, ale robiť by sme to nemali. A ak by niekto tento postoj zaujal úmyselne, zhrešil by prestúpením prvého a základného prikázania: „A ty budeš milovať Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou.“ (Dt 6, 5).
Ja zo všetkých síl hájim slobodu svedomia (Lev XIII., enc. Libertas praestantissimum, 20.6.1888: ASS 201888, 606),a teda, že nikomu nie je dovolené brániť človeku v úcte k Bohu. Je treba si ceniť oprávnenú túžbu po pravde; človek má vážnu povinnosť hľadať Boha, poznávať ho a klaňať sa mu, no nikto na svete si nesmie dovoliť nútiť svojho blížneho, aby vyznával vieru, ktorú nemá, rovnako ako si nikto nemôže osobovať právo škodiť niekomu, kto túto vieru od Boha dostal.
Naša svätá Matka Cirkev sa vždy zasadzovala za slobodu a odmietala všetky druhy fatalizmu, tie staré, aj tie novšie. Učila, že každý človek je pánom svojho osudu, ako v dobrom, tak i v zlom: „A tí, ktorí sa neodklonili od dobra, pôjdu do večného života; tí, ktorí páchali zlo, pôjdu do večného ohňa.“ (Vyznanie viery Quicumque). Vždy na nás veľmi zapôsobí oná desivá ľudská schopnosť, tvoja i moja, ktorá však zároveň odhaľuje i našu vznešenosť. „ Až do takej miery je hriech dobrovoľným zlom, že by v žiadnom prípade nebol hriechom, keby nemal počiatok vo vôli: toto tvrdenie sa teší takej jasnosti, že s ním súhlasí tých niekoľko málo múdrych i mnoho hlúpych obyvateľov tohto sveta. “ (Sv. Augustín, De vera religione, 14, 27 (PL 34, 133).
Znovu vo vzdávaní vďaky pozdvihnem svoje srdce k Bohu, môjmu Pánovi, pretože nič mu nebránilo, aby nás stvoril dokonalých, s neodolateľnou náklonnosťou k dobru, no „ usúdil, že jeho služobníci budú lepší, ak mu budú slúžiť slobodne. “ (Sv. Augustín, tamže (PL 34, 134). Aká veľká je láska a milosrdenstvo nášho Otca! Tvárou v tvár skutočnosti, že Boh tak božsky a bláznivo miluje svoje deti, chcel by som mať tisícero úst, tisícero sŕdc, ba dokonca ešte viac, aby som bez prestania mohol chváliť Boha Otca, Boha Syna a Boha Ducha Svätého. Len si pomyslite, že ten, ktorý je Všemohúci, ten, ktorý svojou Prozreteľnosťou riadi celý vesmír, nechce služobníkov, ktorí by mu slúžili z prinútenia; chce slobodné deti. Do duše každého z nás — hoci sa rodíme proni ad peccatum, s náklonnosťou na hriech kvôli pádu prvých ľudí — vložil Boh iskierku svojho nekonečného rozumu, príťažlivosti dobrého, túžby po trvalom mieri. A dáva nám pochopiť, že pravdu, šťastie a slobodu dosiahneme iba vtedy, keď sa budeme snažiť, aby v nás semienko večného života vyklíčilo.
Povedať Bohu nie, odmietnuť počiatok nového a nekonečného šťastia je v rukách človeka. No ak to urobí, prestáva byť synom a zmení sa na otroka. „ Každá vec je tým, k čomu je svojou prirodzenosťou určená; preto, keď sa kloní k vyhľadávaniu niečoho zvláštneho, nekoná podľa svojej prirodzenosti, ale z cudzieho popudu; a to je otrocké. Človek je svojou prirodzenosťou tvor rozumný. Keď koná podľa rozumu, koná prirodzene, podľa toho, aký je: a to je vlastné slobode. Keď hreší, koná nerozumne a vtedy sa necháva viesť impulzom druhého, podriadený obmedzeniam cudzieho, a preto ten, kto pácha hriech, je toho hriechu otrokom. (Jn 8, 34.)“ (Sv. Tomáš Akvinský, Super Evangelium S. Ioannis lectura, cap. VIII, lect. IV, 1204. Torino, Marietti 1952).
Dovoľte mi, aby som nástojil na istej do očí bijúcej skutočnosti, ktorú si môžeme často overiť vo svojom okolí, alebo aj sami na sebe: a totiž že žiaden človek sa nevyhne nejakému druhu otroctva. Jedni padajú na kolená pred peniazmi, ďalší sa klaňajú moci; niektorí obdivujú relatívnu vyrovnanosť skepticizmu, iní nájdu svoje zlaté teľa v zmyselnosti. Tak isto sa to deje aj s ušľachtilými vecami. Pachtíme sa v práci, v nejakom väčšom podnikaní, vo vedeckej, umeleckej, literárnej, či duchovnej činnosti. Ak sa niekto o niečo naozaj usiluje, ak pritom nechýba ozajstná vášeň, tak potom ten, čo sa takto vydáva, žije ako otrok a s radosťou slúži, len aby zdarne zavŕšil svoje dielo.
Otroctvo pre otroctvo — ak teda máme slúžiť, či už si to pripúšťame alebo nie, taký je ľudský život — nie je nič lepšie ako vedieť, že sme služobníkmi Božími z lásky. Pretože v tej samej chvíli prestávame byť otrokmi, aby sme sa stali priateľmi, deťmi. A tu sa prejavuje daný rozdiel: na našom svete pracujeme poctivo a s rovnakou vášňou i s rovnakým zaujatím ako ostatní, no zároveň s pokojom v srdci, radostne a vyrovnane i v protivenstvách: pretože svoju nádej nevkladáme do vecí, ktoré sa pominú, ale do vecí, ktoré sú večné, lebo už nie sme deťmi otrokyne, ale slobodnej (Gal 4, 31).
Odkiaľ máme túto slobodu? Od Krista, nášho Pána. „Túto slobodu nám vydobyl Kristus.“ (Gal 5, 1). Preto nás učí: „až keď vás syn vyslobodí, budete naozaj slobodní.“ (Jn 8, 36). My kresťania sa nemusíme nikoho pýtať, aby nám vysvetlil pravý zmysel tohto daru, pretože jediná sloboda, ktorá oslobodzuje, je sloboda kresťanov.
Veľmi rád sa dotýkam dobrodružstva slobody, lebo to je jediný spôsob, akým sa váš i môj život môžu rozvinúť. Slobodne — ako deti, nie ako otroci — ideme po ceste, ktorú každému z nás Pán ukázal a vychutnávame si pritom voľnosť pohybu ako veľký Boží dar.
Slobodne, bez akéhokoľvek prinútenia, pretože sám chcem, sa rozhodujem pre Boha. Zaväzujem sa slúžiť a pre lásku k Ježišovi Kristovi premeniť svoj život na službu druhým. Táto sloboda ma núti volať, že nič, nič na svete ma nebude môcť odlúčiť od Kristovej lásky (Porov. Rim 8, 39).
Zodpovední pred Bohom
„ Na počiatku stvoril Boh človeka a ponechal mu možnosť rozhodnúť sa. (Sir 15, 14). To by sa nestalo, keby nemal možnosť slobodnej voľby. “ (Sv. Tomáš Akvinský, Quaestiones disputatae. De malo, q. VI, a. 1). Pred Bohom sme zodpovední za všetko, čo slobodne konáme. Nie je možná žiadna anonymita, človek stojí pred svojím Pánom a na jeho vôli leží rozhodnutie, či bude žiť ako jeho priateľ, alebo ako jeho nepriateľ. Tak začína cesta vnútorného boja, našej celoživotnej záležitosti, lebo pokiaľ sme na zemi, plnosť slobody nedosiahne nikto.
Okrem iného, naša kresťanská viera nás vedie k tomu, aby sme vytvárali ovzdušie slobody pre všetkých a môžeme začať tým, že odmietneme akýkoľvek lživý nátlak pri hlásaní viery. „ Keď sme ku Kristovi vlečení, veríme bez toho, že by sme to chceli; používa sa násilie, nie sloboda. Bez toho, že by sme to chceli, môžeme vstúpiť do Cirkvi; bez toho, že by sme chceli, môžeme pristúpiť k oltáru, môžeme, bez toho, že by sme chceli, prijímať Sviatosti. Ale veriť môže iba ten, kto chce. “ (Sv. Augustín, In Ioannis Evangelium tractatus, 26, 2 (PL 35, 1607). Je teda samozrejmé, že keď človek dospeje do veku, keď je schopný používať rozum, pre vstup do Cirkvi a pre odpoveď na vytrvalé volanie, s akým sa na nás Boh obracia, sa vyžaduje osobná sloboda.
V podobenstve o pozvaných na hostinu, po tom, ako sa otec rodiny dozvedel, že sa niektorí z tých, čo mali prísť, ospravedlnili hlúpymi výhovorkami, prikazuje sluhovi: „Vyjdi na cesty a k ohradám a donúť — compelle intrare — vojsť všetkých, aby sa mi naplnil dom.“ (Lk 14, 23). Nie je to nátlak? Nie je to použitie násilia proti oprávnenej slobode svedomia každého jednotlivca?
Ak budeme rozjímať nad Evanjeliom a uvažovať o Kristovom učení, nebudeme si tieto príkazy zamieňať za nátlak. Pozrime sa predsa, akým spôsobom Kristus vždy radí: ak chceš byť dokonalý…, kto ma chce nasledovať…To compelle intrare nemá v sebe žiaden fyzický ani morálny nátlak, odráža iba silu kresťanského príkladu, ktorý vo svojom spôsobe ukazuje Božiu silu: „ pozrite sa, ako Boh priťahuje: pri poúčaní pôsobí zároveň potešenie, nevnucuje povinnosť. Tak priťahuje k sebe. “ (Sv. Augustín, In Ioannis Evangelium tractatus, 26, 7 (PL 35, 1610).
Keď môžeme dýchať takéto ovzdušie slobody, jasne chápeme, že nesprávne konanie nielenže nie je oslobodením, ale otroctvom. „ Ten, kto hreší proti Bohu, má slobodnú vôľu, pokiaľ ide o slobodu nátlaku, no stratil ju, pokiaľ ide o slobodu viny. “ (Sv. Tomáš Akvinský, Quaestiones disputatae. De malo, q. VI, a. 1). Možno dokáže, že konal podľa svojich preferencií, ale nepodarí sa mu prehovoriť hlasom skutočnej slobody, lebo sa stal otrokom toho, pre čo sa rozhodol; a rozhodol sa pre to najhoršie, pre odlúčenie sa od Boha. V tom však nie je žiadna sloboda.
Opakujem vám: neuznávam žiadne iné otroctvo okrem otroctva Božej lásky. A to z toho dôvodu, ako som už spomenul na inom mieste, že náboženstvo je najväčšou vzburou človeka, ktorý odmieta žiť ako zviera, ktorý sa neprispôsobuje — ktorý sa nedá uchlácholiť — až dokiaľ nespozná Stvoriteľa a nezačne s ním žiť v osobnom vzťahu. Chcem, aby ste boli rebelmi, oprostenými od všetkých okov, pretože chcem — Kristus chce — aby ste boli Božími synmi. Otroctvo alebo Božie synovstvo, to je voľba nášho života. Božie deti alebo otroci pýchy, zmyselnosti a onoho úzkostlivého sebectva, v ktorom sa, ako sa zdá, zmieta toľko duší.
Božia láska nám ukazuje cestu pravdy, spravodlivosti a dobra. Keď sa rozhodneme Pánovi odpovedať : moja sloboda patrí tebe, spadnú z nás všetky reťaze, čo nás pútali k bezvýznamným veciam, k nezmyselným starostiam, k úbohým ambíciám. A sloboda — poklad nesmiernej ceny, nádherná perla, ktorú by bolo smutné hádzať sviniam (Porov. Mt 7, 6) — sa plne využije na to, aby sme sa naučili konať dobro (Porov. Iz 1, 17).
Toto je tá úchvatná sloboda Božích detí. Kresťania zbabelí — nesmelí alebo závistliví — voči neviazanosti tých, čo neprijali Božie slovo, by len ukázali, akú úbohú predstavu majú o svojej viere. Keď budeme skutočne plniť Kristov zákon — keď sa o to budeme skutočne usilovať — lebo nie vždy sa nám to podarí — objavíme, že sme plní nádhernej chrabrosti ducha, ktorá nepotrebuje hľadať niekde inde zmysel tej najplnšej ľudskej dôstojnosti.
Naša viera nie je ani žiadnym bremenom či obmedzením. Akú poľutovaniahodnú predstavu o kresťanskej pravde by mal ten, čo by takto uvažoval! Keď sa rozhodujeme pre Boha, nič nestrácame; naopak, získavame všetko. Kto za cenu svojej duše nájde svoj život, stratí ho, a kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho (Mt 10, 39).
Vytiahli sme si kartu, ktorá vyhráva a vyhrali sme prvú cenu. Ak nám niečo bráni, aby sme tieto skutočnosti videli jasne, nahliadnime do vnútra našej duše: možno máme málo viery, možno nedostatočný osobný vzťah s Bohom, alebo slabý život modlitby. Mali by sme Pána prosiť, aby — prostredníctvom jeho i našej Matky Márie — rozmnožil našu lásku, aby nám dal zakúsiť sladkosť svojej prítomnosti, pretože iba ak milujeme, môžeme dôjsť k plnosti slobody, takej, ktorá už nikdy — ani do konca večnosti — nechce opustiť predmet svojej lásky.
Dokument vytlačený z https://escriva.org/sk/amigos-de-dios/sloboda-bozi-dar/ (03.10.2024)