Skrze Máriu k Ježišovi
Začiatkom mája nás pohľad na svet, na Boží ľud (Porov. 1 Pt 2, 10), privádza k rozjímaniu nad nádherným obrazom mariánskej zbožnosti, ktorá sa prejavuje toľkými zvykmi, starými či novými, no vždy praktizovanými v rovnakom duchu lásky.
S radosťou sa presviedčame, že úcta k Panne Márii je stále živá a že v kresťanských dušiach prebúdza nadprirodzenú túžbu konať ako domestici Dei, ako členovia Božej rodiny (Ef 2, 19).
Pri pohľade na toľkých kresťanov, ktorí v tieto dni najrozličnejšími spôsobmi vyjadrujú svoju lásku k Preblahoslavenej Panne Márii, určite sa cítite byť hlbšie pripútaní k Cirkvi, a viac sa cítite byť bratmi všetkých svojich bratov. Je to ako rodinné stretnutie, keď sa dospelé deti, ktorých životné cesty sa rozišli, schádzajú k svojej matke pri príležitosti nejakého sviatku. A aj keď sa predtým zvykli hádať alebo spolu nevychádzali dobre, v tento deň je to iné. V tento deň sa cítia byť jednotní a všetkých ich spája vzájomná náklonnosť.
Mária neustále buduje Cirkev, zjednocuje ju, udržiava ju súdržnou. Sotva môže mať niekto pravú úctu k Panne Márii, ak sa súčasne necíti byť pevnejšie zviazaný s ostatnými údmi tohto Mystického Tela, užšie zjednotený s jeho viditeľnou hlavou, pápežom. Preto tak rád opakujem: omnes cum Petro ad Iesum per Mariam! — všetci s Petrom k Ježišovi skrze Máriu! Tým, že sa pokladáme za súčasť Cirkvi a za povolaných byť bratmi vo viere, s väčšou hĺbkou objavujeme bratstvo, ktoré nás zjednocuje s celým ľudstvom. Cirkev bola totiž poslaná ku všetkým národom, ku všetkým ľuďom (Mt 28, 19).
To, čo som práve povedal, čo sme zakúsili všetci, pretože nám nechýbali príležitosti, aby sme si overili nadprirodzené účinky úprimnej úcty k Panne Márii. Každý z vás by o tom mohol veľa rozprávať; a ja takisto. Spomínam si na jednu púť, ktorú som vykonal v roku 1935, k pustovni Panny Márie v Sonsoles, v Kastílii.
Nebola to púť, aká sa vám bežne vybaví v mysli. Nebola hlučná ani masová: boli sme traja. Vážim si a milujem aj iné, verejné prejavy zbožnosti, ale osobne uprednostňujem, keď môžem Márii prejaviť tú istú nehu a to isté nadšenie osobnými návštevami, alebo len v malých skupinkách, v atmosfére väčšej dôvernosti.
Počas púte do Sonsoles som sa dozvedel o pôvode názvu tejto mariánskej svätyne. Sú to podrobnosti bez väčšieho významu, ale vyjadrujú synovský vzťah miestneho obyvateľstva k Panne Márii. Soška Matky Božej, ktorú na tomto mieste uctievajú, bola počas obdobia vojen medzi kresťanmi a moslimami v Španielsku istý čas ukrytá, no po niekoľkých rokoch ju našli pastieri, a tí — ako hovorí tradícia — keď ju zbadali, zvolali: Aké nádherné oči! Sú ako slnká! (Slovná hračka: son soles po španielsky znamená sú to slnká).
Matka Kristova, Matka kresťanov
Od toho roku 1935 som počas početných a pravidelných návštev svätýň Matky Božej mal príležitosť hlbšie sa zamyslieť a rozjímať nad tým, ako mnoho kresťanov prejavuje náklonnosť Ježišovej Matke. A vždy som myslel na to, že táto neha je odpoveďou lásky a prejavom synovskej vďačnosti. Mária je totiž úzko spojená s tým najväčším prejavom Božej lásky: s Vtelením Slova, ktoré sa stalo človekom ako my a vzalo na seba naše slabosti a hriechy. Mária, verná božskému poslaniu, pre ktoré bola stvorená, sa úplne odovzdala a neustále sa odovzdáva službe ľuďom, ktorí sú všetci povolaní, aby boli bratmi jej Syna Ježiša. Matka Božia je tak teraz aj skutočnou Matkou ľudí.
Je to tak, lebo to tak chcel Pán. A Duch Svätý zariadil, aby to bolo zapísané a dozvedeli sa o tom všetky pokolenia: Pri Ježišovom kríži stála jeho Matka, sestra jeho Matky, Mária Kleopasova, a Mária Magdaléna. Keď Ježiš uzrel matku a pri nej učeníka, ktorého miloval, povedal matke: „Žena, hľa, tvoj syn!“ Potom povedal učeníkovi: „Hľa, tvoja matka!“ A od tej hodiny si ju učeník vzal k sebe (Jn 19, 25-27).
Ján, milovaný Ježišov učeník, prijíma Máriu, berie si ju k sebe domov, prijíma ju do svojho života. Autori duchovných textov videli v týchto slovách Svätého Evanjelia výzvu pre všetkých kresťanov, aby sme aj my uviedli Máriu do svojho života. V istom zmysle je toto vysvetlenie vlastne nadbytočné. Mária určite chce, aby sme ju vzývali, aby sme sa k nej s dôverou utiekali, aby sme sa odvolávali na jej materstvo a prosili ju, aby ukázala, že je naša Matka (Monstra te esse Matrem (liturgický hymnus Ave Maris stella — Zdravas, Hviezda morská)).
Ona je však Matkou, ktorá sa nenechá prosiť a ktorá dokonca predchádza naše prosby, pretože pozná naše potreby a ponáhľa sa nám na pomoc, svojimi skutkami dokazujúc, že na svoje deti vždy pamätá. Každý z nás, keď sa zamyslí nad svojím životom a keď si uvedomí, ako sa v ňom prejavuje Božie milosrdenstvo, odhalí tisíc dôvodov, aby sa veľmi osobitným spôsobom cítil byť Máriiným dieťaťom.
Časti Svätého Písma, ktoré rozprávajú o Matke Božej, jasne poukazujú na to, ako Ježišova Matka sprevádza svojho Syna krok za krokom a ako sa pripája k jeho vykupiteľskému poslaniu, ako sa spolu s ním sa raduje i trpí, miluje tých, ktorých miluje Ježiš a s materinskou starostlivosťou sa venuje tým, ktorí sú v jeho blízkosti.
Zamyslime sa napríklad nad opisom svadobnej hostiny v Káne. Na jednej z tých hlučných dedinských svadieb, kam sa schádzajú pozvaní zo širšieho okolia, medzi toľkými hosťami si Mária všimne, že sa minulo víno (Porov. Jn 2, 3). Ona jediná si to všimne, a to hneď. Aké známe sú nám tieto scény z Kristovho života! Boží Majestát sa prelína s tým, čo je obyčajné, všedné. Veď je prirodzené, aby žena, starostlivá domáca pani postrehla nedostatky a postarala sa o rôzne detaily, ktoré robia ľudský život príjemnejším. A presne tak Mária konala.
Všimnite si tiež, že je to práve svätý Ján, kto rozpráva o udalosti v Káne: je z evanjelistov jediný, ktorý zaznamenal tento prejav materinskej starostlivosti. Ján nám tu chce pripomenúť, že Mária bola prítomná na začiatku verejného života Pána. To nám dokazuje, že vedel preniknúť do hĺbky dôležitosti Máriinej prítomnosti. Ježiš vedel, komu zveruje svoju matku: učeníkovi, ktorý ju miloval, ktorý ju mal rád ako svoju vlastnú matku, a ktorý bol schopný jej porozumieť.
Pripomeňme si aj dni, ktoré nasledovali po Nanebovstúpení, v očakávaní Turíc. Učeníci plní viery po víťazstve zmŕtvychvstalého Krista a túžobne očakávajúci prisľúbeného Ducha Svätého chcú byť zjednotení, a tak ich nachádzame cum Maria, matre Iesu, s Máriou, Ježišovou matkou (Porov. Sk 1, 14). Modlitba učeníkov sprevádzala Máriinu modlitbu: bola to modlitba jednotnej rodiny.
Tentoraz nám túto informáciu sprostredkúva svätý Lukáš, evanjelista, ktorý najpodrobnejšie opísal Ježišovo detstvo. Zdá sa, akoby nám tým chcel povedať, že Mária, keďže zohrala prvoradú úlohu pri Vtelení Slova, bola analogickým spôsobom prítomná aj pri počiatkoch Cirkvi, ktorá je Kristovým Telom.
Od prvých chvíľ života Cirkvi sa všetci kresťania, ktorí hľadali Božiu lásku — tú lásku, ktorá sa nám zjavuje a stáva sa telom v Ježišovi Kristovi — stretávali s Pannou Máriou a rozmanitými spôsobmi zakúsili jej materinskú lásku. Preblahoslavenú Pannu Máriu možno právom nazvať Matkou všetkých kresťanov. Svätý Augustín to vyjadril zreteľne slovami: spolupracovala svojou láskou, aby sa v Cirkvi rodili veriaci, údy tej Hlavy, ktorej je vlastne Matkou podľa tela (Svätý Augustín, De sancta virginitate, 6 (PL 40, 399)).
Nemožno sa potom čudovať, že jedným z najstarších svedectiev úcty k Panne Márii je modlitba plná dôvery. Mám na mysli antifónu, ktorú, hoci bola napísaná už pred mnohými storočiami, ešte aj dnes opakujeme: Pod tvoju ochranu sa utiekame, svätá Božia rodička. Neodvracaj zrak od našich prosieb, pomôž nám v núdzi a z každého nebezpečenstva nás vysloboď, ty Panna slávna a požehnaná (Sub tuum praesidium confugimus, Sancta Dei Genetrix: nostras deprecationes ne despicias in necessitatibus, sed a periculis cunctis libera nos semper, Virgo gloriosa et benedicta).
Obracať sa na Máriu
Prirodzene a spontánne sa v nás rodí túžba utiekať sa k Božej Matke, ktorá je aj našou Matkou. Túžime stýkať sa s ňou tak, ako sa stýkame so živou osobou, pretože nad ňou smrť nezvíťazila, a spolu so svojím telom aj dušou je prítomná u Boha Otca, u svojho Syna a Ducha Svätého.
Aby sme mohli pochopiť, akú úlohu zohráva Mária v živote kresťanov a aby nás k sebe mohla pritiahnuť; aby sme so synovskou láskou vyhľadávali jej milú spoločnosť, na to nie sú potrebné veľké vedecké dišputy, aj keď tajomstvo Božieho materstva je svojím obsahom také bohaté, že nikdy nebudeme môcť dostatočne preniknúť do jeho hĺbky.
Katolícka viera dokázala v Márii rozpoznať privilegované znamenie Božej lásky: Boh nás už teraz nazýva svojimi priateľmi, jeho milosť v nás pôsobí, ozdravuje nás od hriechov, dáva nám silu, aby sme — napriek slabostiam vlastným tomu, kto je prachom a nedokonalým stvorením — mohli nejakým spôsobom odzrkadľovať Kristovu tvár. Nie sme len stroskotanci, ktorým Boh prisľúbil spásu, ale táto spása sa v nás už aj uskutočňuje. Náš vzťah k Bohu nie je vzťahom slepca, ktorý túži po svetle, a zatiaľ stená v úzkostiach temnôt, ale vzťahom syna, ktorý vie, že ho jeho Otec miluje.
O tejto srdečnosti a o tejto dôvere, o tejto istote nám rozpráva Mária. Preto nám jej meno preniká priamo k srdcu. Vzťah každého z nás k vlastnej matke nám môže slúžiť ako vzor a pravidlo správania sa k Panej so sladkým menom Mária. Musíme milovať Boha tým istým srdcom, ktorým milujeme svojich rodičov, súrodencov, ostatných členov rodiny, našich priateľov alebo priateľky — veď nemáme iné srdce. A tým istým srdcom máme milovať aj Máriu.
Ako sa správa normálny syn či dcéra ku svojej matke? Tých spôsobov môže byť nespočetné množstvo, ale vždy s láskou a dôverou. S láskou, ktorá sa prejavuje rôzne v jednotlivých situáciách, čo život prináša, no ktorá však nikdy nie je chladná; naopak, sú to srdečné zvyklosti domova, každodenné drobné pozornosti, ktoré dieťa potrebuje prejaviť svojej matke, a ktoré matke chýbajú, keď na ne dieťa niekedy zabudne: bozk či pohladenie pred odchodom z domu a pri návrate, malý darček, zopár milých slov.
Vo vzťahu k našej Nebeskej Matke platia tie isté normy synovskej zbožnosti, ktoré určujú naše bežné správanie sa k nej. Mnohí kresťania si napríklad osvojili dávny zvyk nosiť škapuliar, alebo majú vo zvyku pozdraviť — nie sú potrebné slová, stačí myšlienka — obrazy Panny Márie, ktoré sa nájdu v každej kresťanskej domácnosti či zdobia ulice mnohých miest; alebo sa modlia nádhernú modlitbu svätého ruženca, pri ktorej sa duša, hoci opakuje stále tie isté slová, neunaví, tak ako sa neunavia ani zamilovaní, keď si vyznávajú lásku. Modlitbou ruženca sa učíme nanovo prežívať ústredné momenty života Pána. Kresťania majú tiež vo zvyku zasvätiť jeden deň v týždni Márii — práve tento deň, v ktorý sme sa tu zišli, sobotu — pričom jej prejavia nejakú milú pozornosť a obzvlášť rozjímajú nad jej materstvom.
Existuje ešte mnoho iných mariánskych pobožností, ktoré tu teraz nie je nutné spomínať. Niet dôvodu, aby boli všetky začlenené do života každého kresťana — rásť v nadprirodzenom živote je niečo úplne iné ako hromadiť pobožnosti —, no musím povedať, že nemá plnú vieru ten, kto nežije niektoré z nich, a kto nejakým spôsobom neprejavuje Márii svoju lásku.
Tí, ktorí považujú pobožnosti k Preblahoslavenej Panne Márii za prežitok, dávajú najavo, že stratili hlboký kresťanský zmysel, ktorý majú, a že zabudli na zdroj, z ktorého tieto pobožnosti vychádzajú; na vieru v spasiteľskú vôľu Boha Otca, na lásku k Bohu Synovi, ktorý sa stal skutočným človekom a narodil sa zo ženy, a na dôveru v Boha Ducha Svätého, ktorý nás posväcuje svojou milosťou. To Boh nám dal Máriu, a my nemáme právo ju odmietať, ale sa k nej utiekať so synovskou láskou a radosťou.
Byť ako dieťa v láske k Bohu
Pozorne sa teraz zamyslime nad týmto bodom, pretože nám môže pomôcť pochopiť veľmi dôležité veci. Máriino tajomstvo nám umožňuje chápať, že na to, aby sme sa priblížili k Bohu, sa musíme stať maličkými. Veru hovorím vám – zvolal Pán na svojich učeníkov –, ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva (Mt 18, 3).
Stať sa deťmi: to znamená odmietnuť pýchu, pocit sebestačnosti; uznať, že sami nič nedokážeme, pretože potrebujeme milosť a posilu od nášho Otca Boha, aby sme sa naučili kráčať a vytrvať na ceste. Byť malým si vyžaduje odovzdať sa tak, ako sa odovzdávajú deti, veriť tak, ako veria deti, a prosiť tak, ako prosia deti.
Toto všetko sa naučíme, keď sa budeme stýkať s Máriou. Úcta k Panne Márii nie je niečo zmäkčilé ani slabošské: je to útecha a radosť, ktorá napĺňa dušu v takej miere, v akej si vyžaduje hlboké a plné praktizovanie viery, ktoré nás vedie vyjsť zo seba samých a vložiť svoju nádej do Pána. Pán je môj pastier – spieva sa v žalme – nič mi nechýba: pasie ma na zelených pašienkach. Vodí ma k tichým vodám, dušu mi osviežuje. Vodí ma po správnych chodníkoch, verný svojmu menu. I keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou (Ž 22, 1-4).
Keďže Mária je Matkou, jej uctievaním sa učíme byť deťmi: naozajstne a bezhranične milovať; byť jednoduchí, bez komplikovanosti, ktoré sa rodí zo sebectva a z toho, že myslíme len na seba; byť radostní s vedomím, že nič nemôže zničiť našu nádej. Začiatok cesty, ktorá vedie až k bláznivej láske k Bohu, spočíva v dôverčivej láske k Preblahoslavenej Panne Márii. Tak som to napísal pred mnohými rokmi v úvode ku komentáru svätého ruženca, a odvtedy som si už mnohokrát overil pravdivosť týchto slov. Nebudem teraz túto myšlienku ďalej rozvíjať: radšej vás pozývam, aby ste sami získali túto skúsenosť, aby ste to vy sami odhalili, keď sa budete s láskou stýkať s Máriou a otvárať pred ňou svoje srdce, zverovať jej svoje radosti a žiale, a prosiť, aby vám pomáhala spoznávať a nasledovať Ježiša.
Keď budete hľadať Máriu, nájdete Ježiša. A naučíte sa aspoň trochu chápať niečo z toho, čo sa skrýva v srdci Boha, ktorý sa ponížil, vzdal sa možnosti prejaviť svoju moc a svoj majestát a vzal si prirodzenosť sluhu (Porov. Flp 2, 6-7). Ľudskými slovami možno povedať, že Boh prekračuje mieru, pretože sa neobmedzuje len na to, čo bolo pre našu spásu potrebné a nevyhnutné, ale ide ešte ďalej.
Jedinou normou či mierou, ktorá nám umožňuje aspoň ako tak pochopiť Božie konanie, je uvedomiť si, že nemá mieru: že sa rodí z bláznovstva lásky, ktoré ho viedlo vziať na seba naše telo a bremeno našich vín.
Je vôbec možné si toto všetko uvedomiť, zakúsiť, že Boh nás miluje, a nezblázniť sa pritom od lásky? Je potrebné, aby sme nechali tieto pravdy našej viery prenikať do duše, až kým nepremenia celý náš život. Boh nás miluje! Všemohúci, Všemocný, ten, ktorý stvoril nebo i zem.
Boh sa zaujíma aj o tie najmenšie záležitosti svojich stvorení, o vaše i o moje. A každého jedného nás volá po mene (Porov. Iz 43, 1). Táto istota, ktorú nám dáva viera, spôsobuje, že na všetko, čo nás obklopuje, sa začneme pozerať v novom svetle. A aj keď to všetko zostáva rovnaké, uvedomujeme si, že je to predsa len iné, pretože všetko je výrazom Božej lásky.
Náš život sa takto mení na neustálu modlitbu, na dobrú náladu a pokoj, ktoré sa nikdy nekončia; na celodenné vzdávanie vďaky. Velebí moja duša Pána – spievala Mária – a môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi, lebo zhliadol na poníženosť svojej služobnice. Hľa, od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia, lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný, a sväté je jeho meno (Lk 1, 46-49).
Našou modlitbou sa môžeme pripojiť k Máriinej modlitbe a napodobňovať ju. Tak ako ona, aj my zatúžime ospevovať a ohlasovať obdivuhodné Božie diela, aby celé ľudstvo a všetko tvorstvo mohlo mať účasť na našom šťastí.
Mária z nás robí bratov
Nemôžeme sa obracať na Máriu ako deti a pritom myslieť len na seba a na svoje vlastné problémy. Nemôžeme sa stýkať s Pannou Máriou, a pritom sa starať len o svoje osobné, sebecké starosti. Mária nás vedie k Ježišovi a Ježiš je primogenitus in multis fratribus (Rim 8, 29), prvorodený medzi mnohými bratmi. Spoznať Ježiša znamená uvedomiť si, že náš život nemôže mať iný zmysel, než dávať sa do služby druhým. Kresťan sa nemôže zdržovať len pri svojich osobných problémoch, lebo predmetom jeho starostlivosti musí byť celá všeobecná Cirkev a myšlienka na spásu všetkých duší.
A tak dokonca aj tie záležitosti, ktoré by sa dali považovať za veľmi súkromné či dôverné — ako napríklad starostlivosť o svoj duchovný rozvoj —, v skutočnosti nie sú osobné, pretože posväcovanie a apoštolát sú ako spojené nádoby. Musíme sa preto starať o rast nášho duchovného života a o rozvoj kresťanských cností, mysliac na dobro celej Cirkvi, lebo by sme nemohli konať dobro a dať iným spoznávať Krista, keby v nás nebolo úprimné úsilie o uskutočňovanie učenia Evanjelia.
Naše modlitby preniknuté týmto duchom — aj keď začínajú témami a predsavzatiami zdanlivo osobnými — budú nakoniec vždy smerovať k úvahám o službe iným ľuďom. A ak sa na tejto ceste necháme viesť za ruku Preblahoslavenou Pannou Máriou, ona sa pričiní, aby sme sa cítili bratmi všetkých ľudí: pretože všetci sme deťmi toho Boha, ktorého je ona Dcérou, Nevestou i Matkou.
Problémy našich blížnych majú byť aj našimi problémami. Kresťanské bratstvo musí byť zakorenené hlboko v našej duši, tak, že nám žiaden človek nebude ľahostajný. Mária, Ježišova matka, ktorá ho vychovala, ktorá sa o neho starala a sprevádzala ho počas jeho pozemského života a ktorá je s ním teraz na nebesiach, nám pomôže spoznať Ježiša, ktorý ide okolo nás a sprítomňuje sa nám v potrebách našich ľudských bratov.
Počas už spomínanej púte sme na ceste ku kaplnke v Sonsoles prechádzali okolo pšeničných polí. Na slnku žiarilo zrelé obilie a vlnilo sa vo vetre. Spomenul som si vtedy na jeden úryvok z Evanjelia, slová, ktoré Pán vyriekol ku skupine svojich učeníkov: Nevravíte aj vy: „Ešte štyri mesiace a bude žatva?“ Hľa, hovorím vám: Zdvihnite oči a pozrite sa na polia, že sú už biele na žatvu! (Jn 4, 35). Znovu som si uvedomil, že Pán chce do našich sŕdc vložiť tú istú horlivosť, ten istý zápal, ktorý napĺňal jeho srdce. Zišiel som kúsok z cesty a odtrhol som zopár klasov, aby mi to pripomínali.
Je treba otvoriť oči, treba sa rozhliadnuť a rozpoznať, ako nás Boh volá prostredníctvom tých, ktorí sú v našej blízkosti. Nemôžeme sa otočiť chrbtom voči nášmu okoliu, žiť uzavretí vo svojom malom svete. Ježiš tak nežil. Evanjeliá nám často rozprávajú o jeho milosrdenstve, o jeho schopnosti mať spoluúčasť na utrpení a potrebách ostatných ľudí: má súcit s vdovou z Naimu (Porov. Lk 7, 11-17), plače nad smrťou Lazára (Porov. Jn 11, 35), robí si starosti o zástupy, ktoré idú za ním a nemajú čo jesť (Porov. Mt 15, 32), no predovšetkým má súcit s hriešnikmi, ktorí kráčajú životom, a nepoznajú ani svetlo ani pravdu: Keď vystúpil a videl veľký zástup, zľutoval sa nad nimi, lebo boli ako ovce bez pastiera. A začal ich učiť mnohým veciam (Mk 6, 34).
Ak budeme naozajstné Máriine deti, pochopíme Pánov postoj a naše srdcia sa tak rozšíria a naplnia milosrdenstvom. Bude nás bolieť utrpenie, bieda, omyly, samota, úzkosť a žiaľ iných ľudí, našich bratov. A budeme cítiť naliehavú potrebu pomáhať im v ich potrebách, a rozprávať im o Bohu, aby sa s ním aj oni vedeli stýkať ako deti a mohli spoznať Máriinu materinskú starostlivosť.
Byť apoštolom apoštolov
Napĺňať svet svetlom, byť soľou a svetlom (Porov. Mt 5, 13-14): tak opísal Pán poslanie svojich učeníkov. Prinášať až do posledných končín zeme dobrú zvesť o Božej láske. Tomuto by sme mali my kresťania všetci zasvätiť svoj život, či už takým alebo onakým spôsobom.
Pôjdem ešte ďalej. Musíme v sebe pociťovať túžbu nezostávať sami a máme povzbudiť aj ostatných, aby prispeli k božskému poslaniu prinášať ľudským srdciam radosť a pokoj. V takej miere, v akej napredujete, priťahujte za sebou aj iných – píše svätý Gregor Veľký – túžte mať spoločníkov na ceste k Pánovi (Svätý Gregor Veľký, In Evangelia homiliae, 6, 6 (PL 76, 1096)).
Majte však na pamäti, že cum dormirent homines – kým ľudia spali, prišiel rozsievač kúkoľa, ako nám hovorí Pán v jednom podobenstve (Porov. Mt 13, 25). My ľudia sme vystavení nebezpečenstvu, že zaspíme spánkom sebectva, povrchnosti, že svoje srdcia necháme rozptyľovať množstvom prchavých zážitkov, pričom nám bude unikať pochopenie pravého zmyslu pozemských skutočností. Takýto spánok, ktorý zadúša dôstojnosť človeka a robí ho otrokom smútku, nám nič dobrého neprináša.
Obzvlášť by nás mal bolieť postoj kresťanov, ktorí by mohli dať viac, ale váhajú sa rozhodnúť; ktorí by sa mohli úplne odovzdať a prežívať všetky dôsledky svojho povolania Božích detí, no nechcú byť veľkorysí. Musí nás to bolieť, lebo milosť viery nám nebola daná, aby zostala skrytá, ale aby žiarila pred ľuďmi (Porov. Mt 5, 15-16), pretože tu ide o časné a večné šťastie tých, ktorí takto konajú. Kresťanský život je obdivuhodné Božie dielo, ktoré so sebou prináša prísľub naplnenia a pokoja, avšak za predpokladu, že tento Boží dar dokážeme oceniť (Porov. Jn 4, 10) a byť veľkorysými bez miery.
Je teda potrebné prebudiť tých, ktorí mohli upadnúť do tohto zlého spánku: pripomenúť im, že život nie je hra, ale Božský poklad, ktorý má prinášať ovocie. Je treba ukázať cestu aj tým, ktorí síce majú dobrú vôľu a dobré úmysly, ale nevedia, ako ich uskutočňovať. Kristus na nás nalieha. Každý z vás má byť nielen apoštolom, ale apoštolom apoštolov, ktorý pritiahne za sebou ostatných a povzbudí ich, aby aj oni umožnili iným ľuďom spoznávať Ježiša Krista.
Niekto sa možno opýta, ako môže toto poznanie ďalej odovzdávať ostatným. Na to vám odpoviem: s prirodzenosťou, s jednoduchosťou, tak, že aj naďalej budete žiť ako žijete, uprostred sveta, naplno sa venovať vašej profesionálnej práci a starostlivosti o svoju rodinu, zúčastňovať sa na ušľachtilých ľudských snaženiach, rešpektovať legitímne právo a legitímnu slobodu každého jednotlivca.
Uplynulo už takmer tridsať rokov odvtedy, čo Boh vložil do môjho srdca túžbu prinášať ľuďom každého stavu, postavenia či povolania učenie, podľa ktorého každodenný život môže byť svätý a naplnený Bohom, a že Boh nás volá, aby sme posväcovali bežné záležitosti vo svojom živote, lebo tam sa nachádza kresťanská dokonalosť. Keď budeme kontemplovať Máriin život, ešte raz sa nad tým zamyslime.
Nezabúdajme, že skoro všetky dni, ktoré Matka Božia strávila na zemi, prebiehali veľmi podobným spôsobom ako dni iných miliónov žien starajúcich sa o svoju rodinu, výchovu detí, domáce práce. Mária posväcuje aj to najmenšie, to, čo mnohí mylne považujú za bezvýznamné a bezcenné: každodennú prácu, drobné prejavy pozornosti milovaným osobám, rozhovory a návštevy príbuzných a priateľov. Požehnaná to normálnosť, ktorá môže byť naplnená takou veľkou Božou láskou!
Práve o tomto je Máriin život, o jej láske. O láske dovedenej až do krajnosti, až do úplného zabudnutia na seba samú, spokojnú s tým, že je tam, kde ju chce mať Boh a svedomito plniacu jeho vôľu. Preto ani jej najmenšie gesto nikdy nie je rutinné, ale vždy sa ukáže byť zmysluplné. Mária, naša Matka, je pre nás príkladom i cestou. Musíme sa snažiť byť ako ona, v konkrétnych podmienkach, ktoré nám Boh určil pre náš život.
Ak budeme takto postupovať, dáme tým, čo nás obklopujú, svedectvo prostého a normálneho života, s chybami a nedostatkami, ktoré sú človeku vlastné, no predsa však uceleného. A keď budú iní ľudia vidieť, že žijeme takým istým životom ako oni, budú sa pýtať: Ako je možné, že máte v sebe toľko radosti? Odkiaľ beriete silu, aby ste prekonali sebectvo a pohodlnosť? Kto vás učí pochopeniu, čistému spolunažívaniu a odovzdanosti, službe ostatným?
To je chvíľa, keď im môžeme odhaliť božské tajomstvo kresťanského života: hovoriť s nimi o Bohu, o Kristovi, o Duchu Svätom, o Márii. Je to chvíľa, keď sa môžeme pokúsiť sprostredkovať im — hoci len našimi úbohými slovami — to bláznovstvo Božej lásky, ktoré milosť vliala do našich sŕdc.
Svätý Ján nám vo svojom Evanjeliu zachováva nádherné slová Panny Márie v situácii, o ktorej sme už rozjímali: na svadbe v Káne. Evanjelista nám hovorí, že Mária povedala obsluhujúcim: Urobte všetko, čo vám povie! (Jn 2, 5). A o to práve ide; viesť duše ľudí tak, aby sa postavili pred Ježiša a spýtali sa ho: Domine, quid me vis facere? (Sk 9, 6) — Pane, čo chceš, aby som urobil?
Kresťanský apoštolát — a teraz mám konkrétne na mysli apoštolát bežných kresťanov, mužov a žien, ktorí žijú rovnaký život ako ostatní ľudia — je veľkou katechézou. V rámci nej sa osobným stykom, verným a skutočným priateľstvom prebúdza u ostatných ľudí hlad po Bohu a pomáhajú sa im odhaľovať nové obzory. To všetko sa uskutočňuje s prirodzenosťou, s prostotou, ako som už spomínal, príkladom dobre prežívanej viery, láskavým slovom, ktoré je však naplnené mocou Božej pravdy.
Buďte odvážni! Veď môžete počítať s pomocou Márie, ktorá je Regina apostolorum, Kráľovná apoštolov. Panna Mária, ktorá sa nikdy neprestane správať ako naša Matka, vie svojim deťom určiť konkrétne úlohy. Tým, ktorí sa k nej utiekajú a kontemplujú jej život, Mária vždy preukáže nesmiernu priazeň tým, že ich privedie ku krížu a postaví ich tvárou v tvár príkladu Božieho Syna. A pri tejto konfrontácii, kde sa rozhoduje o kresťanskom živote, sa za nás Mária prihovára, aby náš postoj vyvrcholil zmierením mladšieho brata — teba i mňa — s jednorodeným Synom Otca.
Mnohým obráteniam, mnohým rozhodnutiam odovzdať sa službe Bohu predchádzalo stretnutie s Máriou. Božia Matka roznecovala túžbu po hľadaní, materinsky vzbudzovala nepokoj v našej duši, pobádala k zmene a k novému životu. A tak sa to urobte všetko, čo vám povie, premenilo na skutočnosť láskyplného odovzdania sa, na kresťanské povolanie, ktoré odvtedy osvecuje celý náš život.
Táto chvíľa rozhovoru s Pánom, v ktorej sme rozjímali o úcte a láske k jeho i k našej Matke, môže teda priniesť oživenie našej viery. Začína sa mesiac máj. Pán od nás chce, aby sme nepremárnili túto príležitosť rásť v jeho láske prostredníctvom stýkania sa s jeho Matkou. Aby sme jej každý deň vedeli preukazovať synovskú pozornosť — drobnými vecami, nežnými prejavmi starostlivosti —, ktoré sa stávajú veľkými dielami osobnej svätosti a apoštolátu, to jest neustáleho úsilia prispievať ku spáse, ktorú Kristus priniesol svetu.
Sancta Maria, spes nostra, ancilla Domini, sedes sapientiae, ora pro nobis! Svätá Mária, nádej naša, služobnica Pána, trón Múdrosti, oroduj za nás!
Dokument vytlačený z https://escriva.org/sk/es-cristo-que-pasa/skrze-mariu-k-jezisovi/ (10.11.2024)