Pracovitosť, usilovnosť

Existujú dve ľudské cnosti — pracovitosť a usilovnosť — splývajúce v jednu jedinú: v úsilie využiť talenty, ktoré každý človek dostal od Boha. Sú to cnosti, pretože vedú k dobre vykonanej práci. Lebo práca — a o tom kážem už od roku 1928 — nie je nejakým prekliatím, ani trestom za hriech. Kniha Genezis o tejto skutočnosti rozpráva ešte pred Adamovou vzburou proti Bohu (Porov. Gen 2, 15). Podľa Pánových plánov mal človek pracovať odvždy a spolupracovať tým na nekonečnej úlohe stvorenia.

Pracovitý človek využíva čas, ktorý preňho nie je iba zlatom, je slávou Božou! Robí to, čo má a sústredí sa na to, čo robí, nie z rutiny, ani aby nejako vyplnil voľnú chvíľu, no jeho konanie je plodom pozornej a premyslenej reflexie. Preto je usilovný. Bežné použitie slova diligente (diligente = špan. usilovný, pozn. prekl.)nám pripomína jeho latinský pôvod. Slovo diligente pochádza zo slovesa diligo, čo znamená milovať, oceňovať, voliť ako výsledok sústredenej a starostlivej pozornosti. Nie je usilovný ten, čo sa ponáhľa, ale ten, kto pracuje s láskou a dobre.

Náš Pán si ako dokonalý človek zvolil manuálnu prácu, ktorej sa pozorne a s  vnútorným zaujatím venoval takmer po celú dobu svojho pozemského života. Vykonával svoje remeslo medzi ostatnými obyvateľmi dediny a táto ľudská i božská činnosť nám jasne dokazuje, že všedná práca nie je iba niečo málo dôležitého, ale že je nosným pilierom nášho posvätenia, neustálou príležitosťou stretávať sa s Bohom, velebiť ho a chváliť dielom nášho rozumu alebo našich rúk.